Be wild

Be wild
Be wild

Be yourself

Be yourself
Be yourself

Be natural

Be natural
Be natural

Mima: „Dobrovoľník by sa preto mal správať ako zamestnanec, nebyť dovolenkárom, ale ani otrokom.“

Lesothské hory 

Miriama Mima Hudáková je absolventka medzinárodných vzťahov na VŠE  a moja najlepšia kamarátka. Ako vedľajšiu špecializáciu si zvolila medzinárodný rozvoj. Napriek tomu, že štúdium ukončila iba pred pol rokom, má Mima už bohaté skúsenosti v tejto oblasti. Počas štúdia pracovala 6 mesiacov v Lesothe ako dobrovoľník. Tesne potom čo Mima ukončila štúdium, začala ako stážista v Ugande a dostala tú možnosť pracovať na plný úväzok. Mima je veľmi otvorená a kamarátska osoba, má rada zábavu a jej pohľad na čiernu Afriku“ a prácu v rozvojovom sektore je o to zaujímavejší.

Poznáme sa už vyše 10 rokov, všetko si hovoríme, ale doposiaľ som sa ťa nikdy neopýtala nato, kedy si sa rozhodla vybrať sa touto životnou cestou. Bola si to ty, kto ma naviedol na cestu medzinárodného rozvoja. Kto alebo čo inšpirovalo teba?
Samozrejme to nebolo rozhodnutie zo dňa na deň, skôr veľmi dlhý proces plný náhod. Možno to znie až neuveriteľne, ale spomínam si na časy v druhej triede na základnej škole, keď sme posielali listy misionárom v Papui Novej Guinei. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že svet je veľmi rôznorodý a každá z krajín má čo ponúknuť. Neskôr počas strednej školy som sa začala zaujímať hlavne o región Latinskej Ameriky a vysoká škola v oblasti medzinárodných vzťahov bola takmer automatickou voľbou. Chcela som sa venovať niečomu nezvyčajnému a diplomacia ako taká ma vôbec nebavila. Rozvojové štúdia preto boli ideálnou voľbou a na 100% naplnili moje očakávania.


Hra na kaderníctvo v sirotinci, Lesotho

Doposiaľ si navštívila 5 afrických krajín a to Lesotho, Juhoafrickú republiku, Ugandu, Tanzániu a Južný Sudán. Po roku žitia v Afrike si si už musela zvyknúť na inú mentalitu ľudí a iné návyky. Pamätáš sa ešte na prvé dni v Afrike? Ktoré situácie pre teba boli iné, možno nepochopiteľné či komické?

Myslím, že veľkým bonusom v mojom prípade bolo cestovanie už pred pobytom v Lesothe. Som zvyknutá tráviť čas v medzinárodnom kolektíve s ľudmi z celého sveta, preto to nebol až taký šok. Samozrejme všetky navštívené krajiny majú svoje špecifiká, ale čo ich spája je pomalý rytmus života. Nikto sa tu neponáhľa. To má svoje výhody aj nevýhody. Je potrebné udržať si nadhľad a nájsť  rovnováhu medzi našim spôsobom práce a tým miestnym.
Mierne ma prekvapil (a stále prekvapuje) pohľad miestnych na rodinu. Je úplne v poriadku mať viacero manželiek alebo partneriek. Za najdôležitejšie ženy považujú mať deti a to, za akých okolností ich veľmi nezaujíma. Potom tieto deti nechajú u príbuzných, lebo materská dovolenka je tu len veľmi krátka. Celková definícia rodiny je iná než u nás. Strýko môže byž niekto, kto len žije v susedstve a “bratranec” napríklad najlepší kamarát z detstva. Je to viac o blízkosti daných ľudí než o pokrvných väzbách.
Za najväčšie pozitívum hodnotím ochotu ľudí. Samozrejme za svoje služby čakajú odmenu, ale všetko sa tu dá zariadiť. Stačí zavolať a pripraviť pár drobných. Či už ide o upratanie domu, opravu čokohoľvek, prípravu jedla, transport... Pre nás sú to malé výdavky, ktoré šetria drahocenný čas, pre miestnych zdroj zárobku navyše. Preto s využívanim služieb miestnych nemám problém.


Equator- medzi severom a juhom
 
A ako to vidíš teraz? Dokázala by si tam dlhodobo žiť a pracovať?
Haha. To záleži na nálade. Občas sa stane, že som z práce frustrovaná a najradšej by som sa vrátila domov, ale pozitívne pocity prevládajú. Určite si viem predstaviť tu stráviť ešte pár rokov. V Kampale, kde momentálne pracujem, máme všetky komforty rozvinutého sveta na dosah. Necítim sa tu o nič menej bezpečne, ako vo veľkých európskych mestách. Jedinou podmienkou pre môj pobyt je dostatok voľnosti. Tá napríklad v Južnom Sudáne chýba a platí zákaz vychádzania po 9pm. Tam by som teda dlho nevydržala.


Začiatok grilovačky v Kampale

Veľa mladých ľudí by chcelo pomáhať v Afrike, no nevedia v čom práca dobrovoľníka spočíva. Mohla by si im dať nejaké rady a tipy? Je potrebné mať ekonomické, medicínske či iné prínosné vzdelanie v tejto oblasti alebo sa môže prihlásiť aj niekto, kto sa o túto problematiku nikdy nazaujímal?
Všetko záleží na projekte, kde má dobrovoľník pracovať. Za veľmi dôležité pokladám skúsenosti z oblasti manažmentu, prípadne financií, alebo aspoň prirodzený talent v tejto oblasti. Projekty sú zvyčajne financované z grantov, alebo z verejných zbierok. Preto je nesmierne dôležité optimálne využívanie zdrojov a minimálne plytvanie. Potom už záleží na zameraní daného projektu. Nejde ani tak o formálne vzdelanie. Mladí ľudia, ktorí chcú pomáhať by sa mali zamyslieť, či majú čo ponúknuť. Malo by to byť niečo s pridanou hodnotou. Zručnosť, ktorá v danej krajine alebo na danom projekte chýba. Jedine vtedy to má zmysel.

Veľa dobrovoľníkov vycestuje do Afriky s nadšením a vráti sa so skeptickým pohľadom na rozvojovú pomoc. Vedela by si nám popísať pár dôvodov toho, prečo sa toľko nadšencov vráti s rozčarovaním a zanevrú na dobrovoľníctvo v Afrike? Bola si aj ty niekedy skeptická a chcela s tým seknúť? Ak áno, čo ťa udržalo v tejto nie vždy ľahkej pracovnej oblasti?
Je dôležité mať realistické očakávania. Ja som nikdy necestovala do zahraničia s cieľom spasiť svet, možno preto ma to ešte neomrzelo. V prvom rade si treba uvedomiť, že bežný projekt má dopad len na veľmi malú komunitu. Preto by mal byť vytvorený na základe miestnych potrieb a hodnôt. Ak sa nasilu snažíme presadiť niečo, čo je neprirodzené, nikdy sa to neudrží. Ja osobne preferujem projekty a organizácie, ktoré sú politicky a nábožensky nezávislé, lebo to pokladám za každého osobnú voľbu a nie niečo, čo by malo ovplyvňovať racionálne rozhodnutia.
Je množstvo faktorov, ktoré ľudí od tejto práce môžu odradiť. Žiť ďaleko od domova nie vždy v ideálnych podmienkach nemusí byť pre každého. Taktiež nie všetky projekty sa podaria a naplnia očakávania, ale táto práca určite zmysel má a s nadhľadom sa dá zvládnuť aj tá najťažšia situácia.

Narodeninová oslava s drobcami, Lesotho

Afriku, africkú kultúru, hudbu, tanec a gastronómiu musí človek mať rád alebo aspoň tolerovať, aby mohol vykonávať túto prácu. Myslíš si, že sa dá odosobniť natoľko, aby človek mohol pracovať v Afrike a neuznávať nič zo spomenutého?
Miestna kultúra je nesmierne bohatá a my, Európania, sa určite máme čo naučiť. Tanec a hudba sú tu súčasťou života a africké rytmy často inšpirujú umelcov z najrôznejších kútov sveta.  Na všetkych miestach, ktoré som navštívila existuje nezávislá umelecká scéna, kreatívni maliari, hudobníci, tanečníci aj filmoví producenti. Vždy sa tu niečo deje a často sa stretávam so záujmom o moju slovenskú kultúru. Neviem si predstaviť, že by niekoho táto neskutočná pestrosť nenadchla. A ak by aj áno, je stále možné navštíviť niektoré z množstva národných parkov a nechať sa očariť krásou nedotknutej prírody.
Na lokálnu kuchyňu si človek musí chvíľu zvykať, ale vďaka globalizácii je jedlo z celého sveta dostupné aj v tých najmenej rozvinutých krajinách. Výborné mexické fajitas v Jube, alebo čínska kačka v Maseru? Všetko je v dnešnej dobe možné. Ja som si ale na svoju dennú dávku ryže s fazuľou zvykla a za najlepšie jedlo po párty považujem rolex- zrolovanú placku s omeletou.



Párty v Durbane a africký učes, ktorý si každý musí aspoň raz vyskúšať

Okrem toho, že si navštívila 5 afrických krajín, zažila si aj rozdiely medzi veľkomestom a úplnou chudobou vo vidieckych oblastiach. Aké sú odlišnosti medzi jednotlivými krajinami? Je vidiek v Lesothe, Južnej Afrike iný ako vidiek v Ugande, Východnej Afrike? Aké výzvy čakávajú na dobrovoľníkov ak sa rozhodnú pre dobrovoľníctvo v týchto odľahlejších oblastiach?
Život na vidieku je pre cudzinca samozrejme oveľa náročnejší. Studená sprcha ak je vôbec dostatok vody, suché toalety, elektrina len pár hodín denne vďaka generátorom, veľmi limitované možnosti stravovania... to všetko je ešte stále realita v mnohých oblastiach a človek na to musí byť pripravený. Avšak najväčšia chudoba sa koncentruje práve vo veľkých mestách, kam ľudia prichádzajú za prácou, no nie vždy sa im to podarí a tak končia v slumoch, alebo na ulici. Výhodou vidieka je, že každá rodina má aspoň kúsok poľa, kde si môžu vypestovať základné suroviny a komunita sa navzájom podporuje.
Vidiek v Lesothe som si zamilovala. Je to hornatá krajina, takmer ako naše Slovensko. Také západy slnka, ako je možné vidieť v tomto malom kráľovstve človek inde nenájde. Okrúhle tradičné domy pripomínajú scenérie z kníh Tolkiena. Obrovské stáda kráv alebo divokých koní a miestni v tradičných dekách a klobúkoch. Tie pohľady určite kompenzujú akýkoľvek diskomfort.
Uganda je úplne iná. Je veľmi zelená a jedna z najúrodnejších krajín. Za jeden rok je možné zbierať úrodu až 2-3 krát a rastie tu takmer všetko. Vidiek je preto veľmi dôležitý pre chod celej krajiny a mnohí politici si tento fakt uvedomujú. Poľnohospodárstvo utrpelo hlavne počas konfliktov, kedy mnohé rodiny opustili svoje domovy, ale v súčasnosti existuje množstvo iniciatív na podporu návratu farmárov a aj mladí sa viac zapájajú.

Západ slnka nad lesothským vidiekom
Lesothský vidiek
Tradičný domček ako z rozprávky, Lesotho

Ako vyzerá týždeň dobrovoľníka? Koľko dní v týždni si zaviazaná organizácií? Stáva sa, že dobrovoľník musí pracovať aj mimo pracovnú dobu? A ako to je s cestovaním a čerpaním dovolenky? Má nato dobrovoľník nárok?
To je veľmi individuálne. Každý dobrovoľník by mal s vysielajúcou organizáciou podpísať zmluvu, ktorá podmienky presne špecifikuje. Je dobré mať všetky informácie ešte pred odchodom, aby sa predišlo nedorozumeniam. Zvyčajne sa tieto pravidlá riadia pracovným zákonom. V prípade Slovenska to teda znamená 5 dní práce 8 hodín a 20 dní dovolenky ročne. Samozrejme sa niekedy stane, že človek musí pracovať cez víkendy, alebo neskoro večer. Ak však niekto chce v sektore pôsobiť dlhodobo, musí vedieť aj oddychovať a „vypnúť“. Dobrovoľník by sa preto mal správať ako zamestnanec, nebyť dovolenkárom, ale ani otrokom. Cestovanie samozrejme možné je a všetci by mali túto možnosť naplno využiť.


Vodopády Semonkong v Lesothe
Table Mountain v Kapskom meste

Momentálne pracuješ na plný úväzok pre nemenovanú organizáciu. Sú požiadavky na teba vyššie ako keď si bola stážista? A keď to porovnáš s prácou dobrovoľníka?
Práca stážistov je takmer totožná s prácou na plný úväzok. Organizácia, pre ktorú pracujem je známa tým, že dáva šancu mladým ľuďom a ak sa osvedčia počas stáže, automaticky dostanú ponuku na zamestnanie. Jedná sa zväčša o pozície vo finančnom oddelení, logistike, audite, alebo pri písaní projektov. Je teda jasné, že od samého začiatku človek zodpovedá za široké spektrum úloh. V mnohých prípadoch nemá stážista priameho nadriadeného, ktorý by riešil prípadne problémy, preto sa musí spoliehať len na seba, alebo na znalosti miestnych kolegov. To isté platí v prípade dobrovoľníkov. Často musia byť manažérmi, účtovníkmi, alebo PR špecialistami v jednej osobe. To by si mal každý pred vycestovaním uvedomiť a pripraviť sa.


Kampala team

Práca v oblasti medzinárodného rozvoja je predovšetkým o obetiach a flexibilite. Okrem toho, že sa človek vystavuje určitým rizikám a nebezpečenstvu, mal by byť prispôsobivý a pohotový. Tento životný štýl môže byť náročný a vyčerpájavúci. Chcela by si byť tomu oddaná celý život alebo sa plánuješ usadiť a založiť rodinu? Je možné mať oboje aj túto prácu aj rodinu?

Áno, je to skutočne náročné. Byť v 3 krajinách počas 2 mesiacov a zakaždým pracovať takmer od pondelka do nedele ma stálo množstvo energie. Očakáva sa 100% flexibilita zo strany zamestnancov, ale všetci máme svoje limity. Určite je potrebné vedieť povedať, kedy má človek toho dosť. Ja sa chcem práci venovať ešte minimálne pár rokov, no ideálne na jednom mieste bez ustavičného cestovania. Je viacero krajín, kde si pracovníci môžu priniesť celé rodiny a organizácia platí časť týchto nákladov. Určite je možné mať oboje, rodinu aj zaujímavú prácu. Kde skončím ja, to nikto nevie. Možno sama s mačkami :D

Čo by si chcela odkázať všetkým, ktorí sa zaujímajú o rozvojové krajiny, dobrovoľníctvo a prácu v neziskovom sektore?

Určite je to práca zaujímavá, ale neskutočne náročná. Je dôležité zistiť si čo najviac o danom projekte, podmienkach a krajine ešte pred vycestovaním a zvážiť všetky pre a proti. Byť v dobrej fyzickej a psychickej kondícii je základnou podmienkou. Ak niekto len hľadá cestu ako uniknúť od bežných problémov, pôsobenie v rozvojovej krajine nepomôže. Každý dobrovoľník alebo pracovník v sektore by nemal zabudnúť myslieť aj na seba a starať sa o svoje zdravie a duševnú pohodu. Chorý, zranený alebo vyčerpaný človek spôsobí viac škody ako osohu. A hlavne si v každej situácii zachovať nadhľad a riadiť sa heslom „hakuna matata“.





No comments

Mira Wild, 2017. Powered by Blogger.