Be wild

Be wild
Be wild

Be yourself

Be yourself
Be yourself

Be natural

Be natural
Be natural

Silvia: „Deti v Tanzánii sa učia všetko veľmi teoreticky a prax ako taká im dosť chýba.“


Silvia Žiaková je Košičanka, ktorá študovala v Prahe a po štúdiu pracovala dva a pol roka v oblasti marketingu. Silvi sa prednedávnom vrátila z Tanzánie, kde pôsobila ako dobrovoľníčka po dobu 8 mesiacov. Za pár dní odlieta späť do krajiny, ktorá sa stala jej novým domovom.


Ahoj Silvi :)

Pamätám sa, ako si nám raz rozprávala, že jedným z tvojich snov je ísť do Afriky ako dobrovoľník. Som rada, že sa ti tento sen splnil. Môžeš nám povedať , ako si sa tam dostala a čo si tam robila?
Do Tanzánie som sa dostala cez projekt Děti Afriky, ktorý vznikol pod záštitou farského zboru SECAV v Třinci. Pôvodne som sa do neho s mojimi kamarátmi z mládeže zapojila ako sponzor. Začali sme s podporou jedného dieťaťa a v súčasnosti už štvrtý rok podporujeme deti štyri. V roku 2015 dostali sponzori možnosť na vlastné náklady navštíviť miesta pôsobenia projektu, a tým sa s ním aj bližšie oboznámiť. Ani chvíľu som neváhala a absolvovala som svoju prvú dvojtýždňovú cestu do Tanzánie. Druhý krát som do Tanzánie šla na 8 mesiacov už ako dobrovoľník projektu INVYT, ktorý je prepojený s projektom Děti Afriky. O pár dní sa do Tanzánie chystám na moju tretiu cestu. Budem pôsobiť ako dobrovoľník INVYT+ na rovnakom mieste ako doteraz no tento krát to bude už na 14 mesiacov.


O čom je projekt Deti Afriky a ako si sa s ním stretla?
Děti Afriky je nádherný projekt, ktorý vznikol v roku 2010. Jeho hlavným cieľom je zabezpečiť vzdelanie a základné životné potreby pre deti z veľmi chudobných rodín. Ide napríklad o siroty alebo deti, ktoré majú len jedného rodiča alebo ich rodičia nie sú kvôli chorobe schopní pracovať. V praxi to vyzerá tak, že sponzor si vyberie dieťa, ktoré čaká na podporu, mesačne naň prispieva cca 1000 Kč a tým mu hradí školné, ubytovanie na internáte, stravu päť krát do dňa a často krát aj základnú lekársku starostlivosť. Škola, na ktorej deti študujú je v dedinke Dongobesh. Práve na tejto škole pôsobia aj dobrovoľníci z INVYT a budem tam opäť pomáhať aj ja. V súčasnosti existuje už aj slovenská strana projektu Deti Afriky, ktorá podporuje študentov na strednej škole Yedidia v ešte menšej dedinke Maretadu.


Ako vyzerá život v tanzánskej dedinke Dongobesh, kde si žila a pracovala?
Tým, že Tanzánia je veľmi blízko rovníka, deň aj noc tam trvá 12 hodín. To znamená, že slnko vychádza okolo šiestej ráno a začína zapadať o šiestej večer. Keďže v Dongobeshi neexistuje pouličné osvetlenie a občas v noci nefunguje elektrina, snažíme sa všetky potrebné aktivity stihnúť počas dňa. Dedinka nie je veľká, preto sa tam ľudia pohybujú väčšinou pešo alebo na bicykloch. Pôda je červená a v období sucha sú cesty veľmi prašné. Hneď ako človek vyjde z domu, má nohy aj oblečenie červené od hliny.


Ja osobne bývam vo veľmi peknom dome riaditeľa našej školy. Dom je z pálených tehál, je ometený, má zavedenú vodu a elektrinu, niekoľko izieb a tá moja má dokonca aj vlastnú kúpeľňu. 


Mnoho obyvateľov Dongobesha však stále žije v tradičných domoch z hliny a drevených palíc bez vody a elektriny. 


Voda u nás samozrejme nie je pitná, takže ju musíme prevárať, filtrovať alebo kupujeme pitnú v petkách. Oblečenie perieme v rukách, no aspoň máme v dome vlastnú vodu a nemusíme ísť prať na rieku ako deti z našej školy. Jeme väčšinou lokálne jedlá ako ugali (hmota z kukuričnej múky), ryžu, fazuľu, zeleninu alebo ovocie. Skoro všetko potrebné si vieme kúpiť v obchodíkoch v dedine či na trhu. Dongobesh má dokonca aj niekoľko lekární a zdravotnícke centrum, kde vám dokážu podať infúziu alebo predpísať antibiotiká. Do normálnej nemocnice však treba cestovať asi hodinu autom. Väčšina obyvateľov Dongobeshu vlastní obchod, predáva na trhu ovocie a zeleninu, živí sa šitím a opravou oblečenia alebo topánok, či predáva už hotové jedlá. Je tu aj mnoho poľnohospodárov a pastierov dobytka.

V čom spočívalo tvoje dobrovoľníctvo?
Hlavná náplň dobrovoľníkov spočívala v práci v základnej škole a hostely LEA v Dongobeshi, v strednej škole Yedidia v Maretadu a s miestnymi komunitami v oboch dedinách. Samozrejme každý dobrovoľník je iný, a preto sa od neho očakáva, že si nájde svoje vlastné aktivity a je v podstate na ňom, kde bude tráviť najviac času. Ja osobne som najviac času trávila v škole LEA, kde som učiteľom asistovala pri výuke. Snažila som sa im pomáhať hlavne v oblasti praxe. Deti v Tanzánii sa učia všetko veľmi teoreticky a prax ako taká im dosť chýba. Napríklad na predmete vocational skills, čo je niečo ako naše pracovné, sa deti učili teoreticky šiť a kreslili si stehy do zošita. My s Luckou sme nakúpili ihly a nite a skúšali sme to s nimi prakticky. Taktiež som rada trávila čas s deťmi v hostely po škole. Dvakrát do týždňa sme im púšťali filmy alebo som ich posledné mesiace učila písať na počítačoch vo worde. Práce tam je mnoho, ale pre mňa najcennejšie bolo len tak sedieť s deťmi v tráve a rozprávať sa o tom čo ich trápi, z čoho majú radosť alebo aké sú ich sny.


Predpokladám, že náklady na život sú tam nižšie ako u nás, no stále to musí byť finančne náročne, keď nemáš príjem a chceš aj cestovať a spoznávať okolie. Hradila si si pobyt sama, alebo si mala náklady na život pokryté organizáciou?
Prvé dva roky INVYTu boli skoro celé hradené Európskou Úniou, keďže projektu boli schválené granty. My sme boli prvá generácia, ktorá si náklady na letenky a očkovanie musela hradiť sama. Pre mňa osobne to nebol až taký veľký problém. Keďže za mnou stál môj domovský zbor v Prahe, vyzbierali sa mi na letenku a očkovania som si doplatila sama. Počas pobytu v Tanzánii som ešte pár krát dostala finančné dary od mojej mládeže a známych. Ubytovanie nám hradila tanzánska strana a náklady na stravu a malé vreckové nám poskytol projekt. Ako to bude u ďalšej generácie dobrovoľníkov nie je ešte isté, čakáme na výsledky grantu a call pre dobrovoľníkov sa vypíše niekedy v druhej polovici roku. Pri INVYT+ som si však 100% financií musela zháňať sama. Samozrejme, dostala som príspevok z projektu a ubytovanie mi bude opäť poskytnuté riaditeľom školy no väčšina však ostala na mne. Vlastne nie na mne, ale na mojich úžasných sponzoroch, za čo som im nesmierne vďačná. Sumu zhruba 180 000 Kč na 14 mesiacov sa mi podarilo nazbierať za necelé tri týždne. To je živý dôkaz toho, že keď raz Pán Boh niečo požehná, nič nie je nemožné.


Na blogu si písala o tom, že deti v Tanzánii pomáhajú rodičom s domácimi prácami a predstavujú adekvátnu pracovnú silu ako dospelí. Ako vyzerá také tanzánske detstvo?
Presne tak, na blogu si čitatelia môžu prečítať o tom, že dieťa je pomocná sila v domácnosti. Samozrejme záleží rodina od rodiny ako aj mesto od dediny. Každopádne, v Dongobeshi som sa bežne stretávala s tým, že deti už cca od tých 10 rokov pomáhajú doma s varením, žehlením, praním a upratovaním. Pokiaľ dieťa nechodí do školy, pomáha rodičom s prácami na poli alebo chodí pásť dobytok. Dokonca aj v našej škole si deti za sebou upratujú samé. Umývajú za sebou taniere, umývajú podlahy v triedach, starajú sa o školskú záhradu, triedia fazuľu alebo nosia vodu zo studne. No som si istá, že niektoré deti z bohatších rodín niekde vo väčších mestách nič z toho robiť nemusia. Dokonca môžu mať doma aj slúžky, takže skutočne záleží.


Čo bol pre teba najväčší kultúrny šok?
Bolo ich samozrejme veľmi veľa, keďže naše kultúry sú nesmierne rozličné ale môžem spomenúť napríklad to, že v našej malej kresťanskej dedinke ženy nesmú nosiť nohavice, nemal by sa piť alkohol alebo manželské páry sa nedržia na verejnosti za ruku. Taktiež som vnímala dosť odlišný pohľad a prežívanie kresťanstva ako aj to, že žena má v spoločnosti stále druhotné postavenie. Otcovia tam svoje dcéry bežne vydávajú (alebo skôr predávajú) za kravy či kozy a to, či dcéra nastávajúceho ľúbi alebo nie, nie je podstatné. No asi najťažšie pre mňa je pochopiť postoj domácej kultúry ku chorobám. Často krát sa nám stávalo, že keď boli deti choré, rodičia čakali kým choroba sama neprejde. Mne to potom trhalo srdce a občas som deti brávala k lekárovi sama.

Písala si, že ste počas školských prázdnin cestovali. Aké miesta ste navštívili?
Áno, snažili sme sa aspoň trochu pocestovať no keďže Tanzánia je obrovská krajina, veľa sme toho neprešli. Boli sme napríklad blízko Keňských hraníc pod Kilimanjarom, kde je úplne iná klíma ako u nás v Dongobeshi. Všetko je tam krásne zelené a pôda je čierna a nesmierne úrodná. Taktiež sme boli v Nairobi v Keni, kde sme vzali aj tri najstaršie deti nášho riaditeľa. 


S Luckou, druhou dobrovoľníčkou, sme si povedali, že im ukážeme život veľkomesta. Deti prvý krát v živote videli nákupák, jazdili na eskalátoroch alebo boli v 3D kine. Bolo veľmi zvláštne ich pozorovať, keďže sa nachádzali, pre nich, vo veľmi neprirodzenom prostredí. Taktiež sme dva krát boli na Zanzibare, ktorý je prevažne moslimský. Cítili sme sa tam veľmi uvoľnene a dokonca sme videli miestne páry držať sa za ruky alebo ženy, ktoré nosia nohavice. To sa v Dongobeshi vôbec nevidí. Druhý krát sme navštívili aj hudobný festival Sauti za Busara, kde sme videli mnoho talentovaných umelcov z celej Afriky. Zanzibar vrelo odporúčam každému. Je dobré ho stihnúť ešte pred tým, ako sa úplne zmení na bežnú turistickú destináciu. 


Chcela by si ostať v Dongobeshi žiť?
Túto otázku dostávam veľmi často...hlavne od mojej rodiny a blízkych :) Moja odpoveď je zatiaľ nie. Aj keď Dongobesh a školu LEA milujem, neviem si tam predstaviť prežiť celý svoj život. No už teraz tam budem prakticky žiť cca dva roky. Myslím si, že naše kultúry sú tak diametrálne odlišné, že by som to dlhodobo ani nedokázala. Je niečo iné ak človek má partnera, manžela a deti a ide spolu s nimi slúžiť alebo robiť misiu do takéhoto prostredia. To už potom nie je sám, má sa o koho oprieť. Ale ako sama žena, hoc aj medzi ostatnými dobrovoľníkmi, by som to na celý život nezvládla a asi ani nechcela. Po mojom návrate mám v pláne naďalej spolupracovať s projektom, opäť sponzorovať deti, keďže teraz som s podporou kvôli financiám prestala a taktiež Dongobesh pravidelne navštevovať. 


Silvi, ďakujem ti za rozhovor. Na záver by som ti chcela dať priestor k pozdieľaniu nejakých zaujímavých zážitkov .
Zaujímavých zážitkov mám veľa a je ťažké vybrať len pár. Spomínam si napríklad na našu prvú cestu s Luckou lokálnym autobusom. To sme boli v Dongobeshi asi druhý týždeň a po swahilsky sme sa vedeli len pozdraviť a narátať do desať. Asi po 30 minútach sa nám autobus pokazil a asi po hodine opráv v africkom štýle, kde sa nikto ničoho aktívne nedotýkal len na to pozeral a komentoval, sme s Luckou usúdili, že týmto autobusom sa v ten daný deň do našej cieľovej stanice určite nedostaneme. Tak sme si dali rýchli brain storming a dohodli sme sa, že si skúsime stopnúť piki piki (motorku). Keďže nájsť motorkára v bushi nie je úplne jednoduché, chvíľu nám to trvalo. To však ešte nebolo nič vyhrané, pretože dotyčný asi prvý krát v živote videl belošky, nevedel ani ceknúť anglicky a tak sme mu museli rukami nohami vysvetliť, čo od neho potrebujeme. Nakoniec nás predsa len doviezol kam sme chceli a určite sa doteraz chváli kamarátom, že na jeho motorke sedeli dokonca až dve wazungu (belošky).

Podporiť Silviinu službu môžeťe svojimi modlitbami alebo finančným darom. Ďakujeme :)





No comments

Mira Wild, 2017. Powered by Blogger.